„Väčšine ľudí, by sa nepáčila predstava, že im klamete.“ „Väčšina ľudí žije v Číne,“ podnikavé slepé dievčatko odpovedá prostému a dobráckemu pumpárovi Lassemu. Ten je za krátky čas svedkom ôsmych príbehov, tragikomických karikatúr „typických“ voličov politických strán najširšieho spektra. Film „Utópia: Najviac ľudí žije v Číne“ prináša úsmevnú mozaiku na odľahčenú a poľudštenú politickú tému. Poviedkové príbehy spája väčšinou irónia a sarkazmus, jednotnú a uvoľnenú dramaturgiu naruší azda len prílišná vážnosť jedného z príbehov, čierny humor záverečného určite nie.

Stredoeurópanovi prídu niektoré politické zmýšľania kontrastné k tomu, ako sme na ne zvyknutí tu. Ak už sa však aj nechcete poučiť obrazom typického nórskeho kresťanského ľudovca (lesbický pár, ktorý si adoptoval rumunskú sirotu), baviť sa budete určite. Množstvo režisérov a scenáristov je určite zárukou toho, že sa nebude nadŕžať nikomu, ako hlupáci tu nakoniec skončia takmer všetci. Okrem Lasseho. V pozadí minipríbehov sa odohráva jeho vlastný, nezúčastnený. Príbeh o túžbach a obyčajnom ľudskom šťastí, ktorého pátos, v kontraste so zveličovaním hlúposti „voličov“ nejde brať inak, než dobrosrdečne.

Napriek všetkému je film viac o ľuďoch, než o politike. Presvedčeným „-ičiarom“ a „-istom“ zamrzne úsmev na perách, len čo si berú tvorcovia na paškál to ich „-ičiarstvo“ a „-izmus“, schopnosť zasmiať sa na absurdných stereotypoch, či už sú to tie, ktoré si vytvárame my o iných, alebo naopak, je presne ten ušľachtilý výstup, ktorému nás „Utópia“ učí. Jeden príklad za všetky, na scéne, pri ktorej sa skupinka starčekov postupne prepadáva do bažiny, spievajúc si internacionálu, sa budú úprimne smiať aj „trafené husi“.

„Utópia: Najviac ľudí žije v Číne“ je ďalším dôkazom vitálnosti škandinávskej kinematografie a obsahuje jej charakteristickú devízu. Jej poetiku, šteklivú absurditu a posolstvá ocení intelektuálny divák presne tým istým spôsobom, akým osloví toho menej náročného humor a prehľadné rozdelenie na pútavé epizódky. Mnoho z nich by si zaslúžilo plochu samostatného filmu. Ako už bolo spomenuté, konkrétne jedna je svojou vážnosťou natoľko „rušivá“, že si divák až niekde uprostred všimne, že má preladiť na iný spôsob vnímania. Napriek tomu pôsobí film dostatočne kompaktne. Bezstarostne a priam „po nórsky“ sa zdržiava akýchkoľvek poúčaní a návodov, ponúka však posolstvo pozitívneho dojmu, láskavosť a myšlienku.